Jdi na obsah Jdi na menu
 


Jerry

Ahoj.. Keď som sa narodil, pomenovali ma Jerry. Som starý 17 rokov a stále som statný a plný života. Avšak moji majitelia si to nemyslia. Myslia si o mne, že som úbohý, sprostý a navyše už nevládny kôň. Ale mýlia sa. Och, dobrotivý Bože, tak strašne sa vo mne mýlia.

A moja maličká Dorota. Prišla večer ku mne. Jej modré oči, modré ako samotné nebo nad našimi hlavami, mala také veľké. V ruke mi niesla kúsok jabĺčka, ktoré ja tak zbožňujem. Juj! Bolo také výborné! Jemne som jej ho vzal z ruky, aby som ju náhodou nepohrýzol a celé som si ho šupol do úst. Musel som veľmi veľmi otvárať ústa, aby som doňho čo i len zakusol. Vtedy sa moja malá Dorota trochu usmiala. A to len preto, že som bol celý špinavý a zaslintaný. Och, ale keď ja tak zbožňujem jablká! Natiahol som k nej moju mohutnú hlavu dúfajúc, že vo vrecku ešte skrýva jedno jablko. Smutne natiahla ku mne ruku a jemne ma pohladkala po nozdrách. Jemne som odfŕkol a spokojne som prižmúril oči. Sklonil som k nej nižšie hlavu aby ma mohla poškrabkať za ušami. Ale ona ruku odtiahla. Pozrel som jej do očí. Moja Dorota plakala! Slzy. Veľké ako perly ukrývajúce sa na dne mora, jej stekali po tvári. Jemne zašepkala zbohom Jerry, ľúbim ťa a odišla. Nerozumel som jej. Srdcervúco som za ňou zaerdžal, ale ona sa mi nevrátila. Celú noc som prebdel. Smutne som sa díval na dvere, za ktorými mi moja Dorota zmizla. Ničomu som nerozumel. Ani keď ráno zakikiríkal kohút nikto neprišiel. Nikto mi nedal piť, ani jesť. No ja som už taký hladný! Na zemi nemám ani len steblo trávy. Nič, čo by som mohol spapať. Zaerdžal som, že či náhodou niekto nepríde, ale bolo to márne. Smutne som si teda ľahol a hlavu som si oprel o zem. No to som nemal, ale keď ja som nevedel. Keď som si ľahol, tak v tom momente vošiel do stajne môj pán s nejakým cudzím mužov. Zdvihol som hlavu, aby som na nich pozrel a vtedy pánko prehovoril:

"Vidíte, už ani stáť nevládze. Hovoril som vám, že je už starý." Čože??? Strhol som sa a hneď som sa staval na nohy. JA?! Starý?! To snáď nemyslí vážne! Ja vôbec nie som starý. V tom návale zlosti som sa pri vstávaní pošmykol a škaredo som si poranil nohu. AU! Štípalo to a môj pán vtedy ešte dodal:

"No vidíte aké má problémy pri vstávaní?" Juj! Tak som sa nahneval, keď to povedal, že som po ňom cvakol zubami. Nerozumiem ako dokáže takto škaredo o mne hovoriť. A navyše tá noha tak štípe! Ten druhý muž len súcitne na mňa pozrel a povedal:

"Áno, máte pravdu, asi už je starý. Ale telo ma dobré a nevypadá nevládne." Áno! Áno! Súhlasím, ja nie som starý! Ten cudzí muž sa mi začínal páčiť!

"Nie. Nie. Naozaj vypadá dobre, ale to je len klam. V skutočnosti nevládze už. Minule mi nepotiahol voz." Ale vtedy tam bolo kopu blata a voz zapadol! Stále som sa zlostil a uši som pritláčal k hlave. Vôbec sa mi nepáčilo čo môj pánko na mňa hovorí.

"Hm. Ale viete čo s ním bude a čo bude musieť zažiť?" opýtal sa placho muž pána.

"Áno, viem. Veď to prežije a nebude trpieť." povedal pán a ja som len neveriacky na neho pozeral. Vari ma nechce poslať do bitúnku! To nie! Nie! Veď to mi nemôže robiť! Sedemnásť rokov som mu poslušne slúžil rovnako ako aj moja mama. Tá mu tiež dobre slúžila a on sa mi chce tak nechutne odvďačiť???? To snáď nemyslí vážne! Druhý muž len prikývol a pán šiel ku mne. Chytil ma za ohlávku a natiahol sa, že ma odviaže. Jemne som mu k ruke sklonil pysk ako som to vždy robil a vtedy som to urobil. Poriadne som sa mu zakusol do ruky a odhryzol mu z nej kus mäsa. Bolo mi už všetko jedno, lebo on ma posielal na najhoršiu cestu v mojom živote. Pán s hrôzou v očiach vykríkol a odstúpil odo mňa.

"Hlupák!" zreval na mňa z plného hrdla. Šiel ma udrieť, no ja som sa na neho zase zahnal zubami tak sa stiahol.

"Môžem?" opýtal sa cudzí muž. Pán mu len zúrivo kývol a trochu sa stiahol do kúta. Muž ku mne pristúpil a jemne sa mi prihováral. Nemal som dôvod ublížiť mu ako pánovi. On len koná to, začo je platený. Smutne som k nemu natiahol hlavu a odfŕkol som mu do dlane natiahnutej ku mne. Jemne ma pohladkal po líci a v jeho dotyku som cítil ten istý smútok, čo som prežíval aj ja. Dovolil som mu, aby ma odviazal a vyviedol zo stajne. Hlavu som mal nízko sklonenú. Keď som vyšiel zo stajne, vonku stála pani a objímala Dorotu. Smutne som na ne pozrel a šiel za mužom čo ma viedol k prívesu. Naložil ma naň a zatvoril za mnou. Bol to celkom príjemný príves. Bolo v ňom dosť miesta a mohol som sa v ňom celý otočiť a vystrčiť hlavu von kienkom. Videl som, ako muž dáva pánovi nejaké peniaze a potom nastupuje do auta, ktoré naštartoval, zatrúbil a pomaly sa pohol. Ešte som videl ako moje dve baby plačú. Aj panička, aj Dorota. Pán ich len zúrivo obišiel a šiel preč a pritom si zakrýval silno krvácajúcu ruku. Naposledy som na ne zaerdžal a ony mi len zakývali. Smutne som stiahol hlavu do prívesu a ľahol som si. Už mi bolo jedno ako ma nájdu. Tomu čo ma čakalo sa zabrániť nedalo. Smutne som ležal a snažil som sa nepremýšľať nad tým. Po nejakom čase som cítil, že auto spomaľuje, až nakoniec zastalo. Počul som buchnutie dverí, to muž vystúpil z auta. Potom som počul, že sa s niekým rozpráva. A potom pristúpil k prívesu a otvoril ma. Smutne som k nemu zdvihol hlavu a on na mňa smutne pozrel. No pod, ticho povedal a ja som sa nakoniec postavil. Vyšiel som s prívesu a oprel som si hlavu o jeho plece. Ako ma mohli len tak zradiť? Moja Vlastná rodina! Vzal ma za ohlávku a viedol ma cez taký veľký areál. Všade boli kone. Ale vyzerali moc smutné a zničené. Skoro všetky boli vyziabnuté, len srsť a koža. Zaviedol ma k nejakému chlapovi, ktorý sa mi ani za mak nepáčil. Lačne na mňa pozrel a tľochol jazykom.

"Ten bude veľmi dobrý! Dobrá práca, Peter!" povedal mužovi čo ma viedol. Peter sa ku mne ešte otočil a povedal: Drž sa, Jerry! A potom ma podal chlapovi a odišiel. Tento nepríjemný a navyše smradľavý chlap ma vzal ku koňom. Dal mi dole ohlávku a strašne na mňa zrúkol: HYBAJ! Veľmi som sa ho naľakal a utekal som kam na duril. Keď som náhodou zazmätkoval silno ma kopol bagandžou čo mal natiahnutú na nohe. Veľmi to bolelo a tak som sa snažil nerobiť chyby. Ale nie vždy sa tak dalo. Muži čo stáli okolo sa na tej podívanej len nechutne smiali a vykrikovali: LEN MU DAJ! Nemohol som tomu uveriť čo počujem. Vari ho naozaj pobádajú, aby ma tak strašne bil??? Keď ma zahnal tam, kam chcel, tak sa hrdelne zasmial a až nechutne krochkal. Bolo to nechutné. Ustrašene som sa stiahol do kúta a tam som sa postavil tak, aby som videl na ľudí. Ostatné kone boli na tom rovnako. Tiež boli celé dobyté a vyľakané. Keď som sa trochu spamätal, poobzeral som sa kde to vlastne sme. Pri pohľade na toľkú špinu mi až zle prišlo. Všade bol trus a bodrel. Nikde ani len kvapka vody a ani len stebielko trávy. Bolo to hnusné miesto. Po nejakom čase doviezli nejaké ďalšie kone a tiež ich tak hnali, bili a revali po nich ako po mne. Keď nás bolo v tej ohrade dosť, ten smradľavý chlap povedal:

"CHLAPI! Ideme ich naložiť!" To sa mi vôbec nepáčilo. Otvorili vráta na opačnej strane ohrady a začali nás tam hnať a biť palicami. Snažil som sa im vyhnúť, ale nie vždy sa mi to darilo. Ich údery veľmi boleli. Nebolo to nič príjemné, veru. Vpredu to šlo pomaly a ja som nerozumel prečo. Až po dlhej dobe, keď som už videl čo sa tam vpredu robí, som si uvedomil prečo to ide tak strašne pomaly. Bola tam plošinka, cez ktorú ste prešli priamo do kamióna. Ale ta plošinka boa strašná! Špinavá a klzká. Máloktorý kôň na nej nespadol. A keď spadol, tak muži okolo ho začali mlátiť ako zmyslov zbavený. Bol to hrozný pohľad. Akurát tam spadla taká pekná kobylka a v panike sa rýchlo snažila ujsť paliciam a tak spadla ešte nižšie a nepekne si rozrezala nohu. Chúďa. Bolestne zaerdžala, no muži ju nenechali. Bili ju palicami ďalej. A tak, chuderka, sa musela postaviť napriek tomu, že si nohu veľmi vážne zranila. S panikou v očiach a so snahou ujsť tým paliciam, sa nejako postavila a opatrne šla hore po plošinke. Znovu sa jej šmyklo, no predstava bijúcich palíc jej nedovolila padnúť. Trvalo to dlho, kým prešla plošinou a ja som sa bál ako to sám prejdem. Ďalším koňom predo mnou sa nedarilo o moc lepšie ako tej kobylke. A keď som sa dostal na radu ja, spanikáril som. Nohy sa mi triasli ako starému človeku a nevedel som, ako mám stúpať. Šiel som opatrne a pomaly, preto som si aj vyslúžil pár rán palicou po chrbte a zadku. Už som bol skoro hore, keď sa to stalo. Pravá noha sa mi pošmykla a ušla doľava, čím som si podrazil nohy a spadol som. Celou plošinkou poriadne zatriaslo a ja som sa zvalil na zem. Muži ma začali biť ešte silnejšie. A to už ani nehovorím, ako kričali. Pokúsil som sa vstať no nešlo to. Skúsil som to ešte raz a podarilo sa. Nejakým zázrakom sa mi podarilo postaviť a prejsť tých pár krokov do kamiónu. Keď som už v ňom bol, bol ešte poloprázdny. No keď naložili všetky kone, tak to bola strašná plnka. Bolo to hrozné. Všetky kone sme tam boli natlačené ako nejaké sardinky v paradajkovej omáčke, alebo skôr vo vlastnom náleve. Potili sme sa a nemali sme sa ani ako pohnúť. Boli sme dobité a smädné. Cesta na ktorú nás poslali bola dlhá. Cestou niektoré kone omdleli a ostatné ich dupali, lebo sa nemali kam postaviť, alebo sa niektoré kone dohrýzli. Bolo to niečo strašné. Kamión zastavil len párkrát a aj to keď nás prišli skontrolovať, bili tie kone čo boli na zemi a ešte dýchali, aby sa postavili. No im to už bolo jedno, smrť mali na jazyku. Dívať sa na to čo sa dialo okolo mňa bolo strašné. Sám som pociťoval únavu a ledva som stál na nohách ale predstava smrti bola silnejšia. Avšak po dvoch dňoch jazdy som už ani ja nevládal. Myslel som že každú chvíľu omdliem, ale držal som sa. Okolo mňa pomrelo veľa koní. A bola medzi nimi aj tá kobylka. Ale držala sa dlho. Umrela dnes nad ránom. Stihol som sa s ňou aj porozprávať. Mala veľmi smutný život. Chúďa. Aspoň, že to už má za sebou a netrpí. Isto je na lepšom mieste. A za chvíľu tam budem aj ja a budeme pokračovať v rozhovore. Vzduchu sme mali málo a tak každý kto mohol sa prilepil nozdrami k maličkým otvorom v kovových stenách. Približne po 98-mich hodinách jazdy sme zastavili a konečne otvorili aj plošinku. Ovanul nás číry morský vzduch, ktorý až štípal v nose. Veď sa ani nečudujem, keď sme museli dýchať toľko ten odporný vzduch. Spustili plošinku na zem a nás vpustili do ďalšej ohrady. Niektoré kone, ktoré videli, že nás púšťajú z toho strašného miesta sa rozbehli dolu plošinkou a spadli. Tu muži neboli o nič lepší, ako tí tam v Poľsku. Tiež kričali a bili nás. Ja som schádzal po plošinke pomaly, aby som si neublížil a keď som bol na pevnej zemi, tak som utekal za ostatnými koňmi, aby som náhodou nedostal. Zavreli nás opäť do ohrady, kde nebolo žiadne krmivo a ani voda. Bol som už na smrť smädný a ledva som sa pozeral. Keď nás všetkých vyložili, tak nás chvíľu nechali postáť. Díval som sa smutne do zeme, keď som zrazu uvidel, že vpredu je nejaký rozruch. Zdvihol som hlavu a uvidel som, že kone niekam ženú. Hnali nás takou úzkou uličkou, do ktorej sa zmestil len jeden kôň. Šlo to pomaly a kým som sa ocitol v uličke už sa stmievalo. Ulička bola dlhá a zahýnala doprava. Kone vpredu boli na smrť prestrašené a bočili tam len po tom, ako ich muži kruto dobili. Nerozumel som tomu. Až doteraz. Stojím tam a predo mnou kôň na nátlak mužov zahol doľava. Tam však ulička končí. Všade sú okolo len biele kachličky a naboku sú akési kovové dvere. Z druhej strany sa vynoril muž a v rukách drží nejakú čudnú vec. Kôň predo mnou erdží od strachu a snaží sa uhýnať hlavou, no nemá kam. Muž tú vec roztvorí a priloží ju koňovi z oboch strán k ušiam. Kôň padne na zem. Už rozumiem! Joj, veď to je elektrina, ktorá nás má zabiť. Ale ja nechcem umrieť! Som ešte mladý a zdravý! Otvoria sa dvere naboku a kôň sa zosunie dolu, k nohách ďalšieho muža, popiskujúceho si nejakú pesničku a do kaluže krvi. Zhrozene zaerdžím a vzopriem sa na nohách. Na chrbte pocítim silný úder palicou a výkrik. No nedám sa. Muž ma bije dlho, no ja mu odolávam. Avšak keď ma začne biť kovovou palicou, sa mi šmykne a muž to využije, aby ma kopol a ja som vstúpil do uličky. Teraz tu už stojím a čakám kým sa muž s elektrickou vraždiacou mašinou objaví a zasadí mi úder. Nerozumiem ako ma mohli moji majitelia poslať na takú ohavnú a strašnú smrť. Dúfam, že sa stretnem v nebi s tou milou kobylkou. A! Už ho vidím. približuje sa ku mne, no ja sa už nebránim. Nedá sa ujsť....

Tento príbeh je napísaný pre zvieratá, ktoré ľudia posielajú na takúto hnusnú, necitlivú a strašnú púť.

Žiaľ, všetko čo je tu spomenuté od bitiek a kriku až po smrť je pravdivé. A mnohokrát ešte horšie.

Mnoho zvierat je porciovaných ešte zaživa. Je to strašné, ale je to pravda.

Preto nebuďme slepí!

zdroj: dogsfun.estranky.cz

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář